When I die, he will love me III.

6. ledna 2013 v 20:18 | Reiko |  When I die , he will love me

When I die, he will love me.

3.časť

Muž pred nami, zrejme Ryuov otec, sa priblížil ku mne. Skúmavo si ma prezrel, ,,Je to priateľ vášho syna," dodal Reiji.
Zrazu sa otočil akoby som tam nebol a pozval Reijiho na čaj. Bez váhania prikývol a mne nakázal ísť tiež dovnútra. Ryuov otec odchytil prvého človeka, čo stretol na chodbe, prikázal mu aby ma odniesol za ním a s Reijim sa pobral do inej miestnosti. Ja som prechádzal dlhou chodbou až sme zastali na samom konci. Môj doprovod sa uklonil a odišiel preč.
S hlbokým nádychom som vošiel dnu. Ryu sedel na zemi za stolom v kimone a niečo písal. Odkašlal som si. Otočil sa: ,,Shuu? Čo tu robíš?" ,,Bolo to moje posledné želanie, predtým ako mi Reiji pošle guľku hlavou," pozrel som do zeme so zdvihnutým kútikom úst. ,,Chce ťa zabiť?" Prikývol som. ,,Čo si mu urobil?" Je smutné že myslel len na to,čo som spravil Reijimu a nie na to, že o pár minút, možno hodín, bude po mne. ,,Keď si odišiel akurát prechádzal okolo, našiel ma a vzal k sebe, kde sa udialo pár vecí a dosť som ho vytočil, takže ma zaviedol sem ako gentleman. Zrejme som si mal však vymyslieť niečo iné, očividne nie si mojou prítomnosťou nadšený." Podišiel ku mne, ,,Nehovor takéto veci," pevno ma objal a pohladil po vlasoch. ,,Môj Shuu," zašepkal so zavretými očami.
Zviezol sa so mnou , aj napriek starodávnemu štýlu domu, na posteľ. Zahľadel sa mi do očí, ,,Musím ti niečo povedať." ,,Počúvam." Odhrnul mi vlasy z čela, pohladil ma po líci, usmial sa a pobozkal ma na krku, ,,Mám ťa rád," vyliezlo z neho akonáhle zdvihol hlavu, aby sa mi znova pozrel do očí, potom sa venoval ďalej môjmu krku. Dlaňami som mu zatlačil do hrude. Našťastie to pochopil a zdvihol sa odo mňa. ,,Viem, prepáč, ty čakáš na Reijiho," videl som jeho nešťastný pohľad. ,,Ryu, si môj najlepší priateľ, nechcem o to prísť." ,,Tak načo si prišiel?" ,,Chcel som ťa len vidieť a udobriť sa predtým než umriem, nechcem zo sveta odísť pohádaný, potom už nebude čas sa porozprávať." ,,Ty neumrieš, Reiji to nespraví." Pozrel som mu hlboko do očí: ,,Myslíš?" ,,Viem to, pretože mu idem vynadať," rozhodnutý šiel na chodbu. Chvíľu mi trvalo kým som zistil, čo sa okolo mňa deje, no potom som okamžite vybehol za ním.
Rázne vkročil do miestnosti, kde sa nachádzal Reiji a nereagoval ani na ich pozdrav, ,,Sato, čo si o sebe myslíš?" ,,Čo je s tebou? Zas ti motá hlavu?" pozrel na mňa. ,,Presne o to ide, myslíš, že sa mu môžeš len tak vyhrážať smrťou? Poznáme sa síce už dlho, ale toto už nie si ty." Čože? Reiji nie je Reiji ako pred rokmi? Prečo som ho nemohol spoznať predtým? ,,Dospel som a aj ty by si už konečne mal. Ryu, si jediný dedič vo vašej rodine a ty sa zaoberáš týmto deckom, to nie je veľmi prospešné. Takto ťa ho zbavím a budú všetci spokojní." ,,Skús mu ublížiť, Reiji." Obaja tam stáli, oproti sebe ako v nejakom westernovom filme. Oči sa im zúžili do pohľadu, ktorý hovoril Zabijem ťa. ,,Chlapci moji,," ozval sa Ryuov otec, ,,nehádajte sa, naše rodiny majú dobré vzťahy,tak nerobte rozbroje kvôli maličkému." Nazval ma maličký?! ,,A taktiež ho nezabíjajte v mojom dome, krv sa len tak nedostane z nábytku," dodal, akoby som bol len štvaná zver. ,,Odchádzam," prehlásil Reiji hneď ako dohovoril. ,,Nemôžeš odísť," rýchlo som sa ozval, ,,ako sa dostanem domov?" ,,Tvoj problém," zavrčal nepríjemne a prešiel pomedzi nás. Ryu ho schytil za lakeť, ,,Ostaň tu cez noc, Reiji." ,,Prečo by som to robil?" Ryu sa mu zozadu zavesil okolo krku, keďže bol vyšší dalo sa to, ,,Dlho si tu nebol," jednoducho mu odpovedal. ,,Kde mám izbu?" po chvíli zamyslenia sa predniesol. Tešil som sa, že ostane aspoň mám šancu spoznať ho bližšie. ,,Pôjdem povedať sluhom aby pripravili o dva taniere viac," oznámil nám Ryuov otec a odišiel.
Deň sme trávili spolu všetci traja. Bolo to najskôr tým, že Ryu nedovolil Reijimu odísť ani na pol metra. Dozvedel som sa o ňom zaujímavé veci ako napríklad to, že nebol vždy tak chladný a nepriateľský ako teraz, ale naopak - miestami mi to pripomínalo hippies. Keď som sa však spýtal, prečo je teraz iný, utŕžil som len vražedné pohľady, tak som to už nespomínal. Zrejme to bolo nejaké tajomstvo, ktoré keby mi povedali, museli by ma zabiť -ostatne tak ako celý deň.
K večeru sa každý pobral do izby. Ja som tam strávil ani nie päť minút-vyzeralo to tam strašidelne. Nemám rád izby a domy tohto typu na môj vkus sa tam odohrávalo príliš veľa hororov.
Opatrne som otvoril dvere a vykukol von. Zahľadel som sa na dlhú, tmavú chodbu, ktorou som mal prejsť ak som sa chcel dostať do "civilizácie". Vykročil som do tmy, zhlboka sa nadýchol a šiel rovno za nosom. Bol som asi moc vystrašený pre nič za nič, ale už som raz taký.
Zrazu za mnou niečo buchlo. Ostal som stáť ako obarený a nedokázal som spraviť ani jeden krok. Viem, že postavy z hororov nie sú skutočné, ale je to dosť nepríjemný pocit. Roboticky som pootočil hlavu smerom k zdroju hluku a s úľavou som si vydýchol, keď som zistil, že to boli len dvere, ktoré som nezavrel. Otočil som sa naspäť a rýchlym krokom prešiel na hlavnú chodbu, odkiaľ už som poznal cestu k Ryuovej izbe. Prišiel som pred ňu, otvoril dvere a vhupol dnu. Na posteli ležala osoba a pokojne spala. Samozrejme som vedel, že je to Ryu, kto iný, no do tváre som mu nevidel. Podišiel som bližšie, že sa k nemu pritisnem bez slova a budem spať pri ňom, lenže zrazu nastal šok. Namiesto Ryua bol v izbe Reiji. Zachvátila ma panika. Žeby som si zmýlil dvere? Nie, toto bola určite jeho izba. Skôr ako som sa prestal nad tým zamýšľať a pomyslel som na odchod, zdvihla sa ruka, mňa chytila za zápästie a hodila ma na posteľ. Nado mnou sa skláňal Reiji - prebodával ma pohľadom. ,,J-ja už pôjdem," nič rozumnejšie ma nenapadlo, lenže Reijimu to nestačilo a zarazil ma do postele. Sklonil sa mi k uchu, ,,Čo odo mňa znovu chceš?" ,,N-Nemal by tu byť Ryu?" Jeho pery sa dotkli môjho ucha až sa mi k nemu dostal zubami. Hral sa mi s lalôčikom, ohryzoval ho. Jeho ruka mi zatiaľ klesla na hruď. Putovala smerom k opasku až mi nakoniec vliezla pod tričko. Nedokázal som sa hýbať, nič hovoriť... Na toto som predsa čakal. Srdce sa mi rozbúchalo, znova mi šlo vyskočiť z hrude.
Zrazu prestal, ,,Vedel som," sucho poznamenal. ,,Nakoniec nie si tak rozdielny ako ostatní," hodil sa vedľa mňa. ,,Ryu tu nie je, šiel spať inam aby mi nechal lepšiu izbu, môžeš ísť."
Celkom mimo som ležal a pozeral do stropu. Snažil sa prísť na to, o čo mu šlo. Ako to, že nie som iný? Povedal si to predsa! ,A-ako, prečo...?" Dal si ruky za hlavu a zavrel oči, ,,Prečo si rovnakí? Jednoduché...Tiež túžiš len po mojom tele, takže by som bol rád keby si šiel. Naozaj ma mrzí, že si taký lebo keď sa na teba zadívam, si celkom zlatý, ale to už je teraz úplne jedno." Pokrútil som hlavou a prudko sa posadil, ,,N-nie! To nie je jedno prosím! Ja nie som...Ja len...Nevieš, čo mi behalo po rozume!" koktal som. Zrazu na mňa uprene hľadel. Pri jeho pohľade som nevydal ani hlások iba som sklopil hlavu a stiekla mi slza po tvári.
,,J-ja...ťa mám naozaj rád a je mi jedno, či ma ty neznášaš práve to ma k tebe viaže viac a netuším prečo. Odídem z tvojho života tak, ako si želáš, ale nie skôr než ti poviem ako ťa mám rád … nie len kvôli výzoru, nie, je v tom niečo iné. To ty zrejme nepochopíš, nechceš sa mnou zaoberať tak prepáč, že ťa toľko milujem!" Po posledných slovách som sa odtiaľ hrabal preč, aspoň som chcel kým ma Reiji nechytil za ruku, ,,Ostaň, môžeš dnes spať pri mne." Robí to len z ľútosti? Nie, on nepozná ľútosť je to chladnokrvný mafián, myslí to vážne, určite... ,,Vážne, by si chcel aby niekto ako ja spal v posteli vedľa teba?" Prikývol, nekomentoval to zbytočnými slovami. Otočil sa na bok a tváril sa, že chce spať, tak som dlho nerozmýšľal, pritisol sa zozadu na neho . Zaspal som tak...
Ráno, keď som sa prebudil, Reiji spal stále vedľa mňa. Na tvári sa mi zjavil úsmev, bol som skutočne šťastný. Vlastne, do chvíle, kým sa neprebudil. Uprel svoje tmavé oči na moju tvár skláňajúcu sa nad ním.
,,Čo tu ešte robíš?" ,,Ja...myslel som..Vieš, keď v noci... a," koktal som. ,,Keď v noci a nič, dovolil som ti to, ale teraz zmizni." Nahrnuli sa mi slzy do očí a slabučko som zavzlykal. Premeral si ma, ,,Nerev!" zavrčal a stiahol ma k sebe. Pevno ma k sebe pritisol, ,,Neplač, jasné? Nemám to rád." Snažil som sa utrieť si oči aby som ho nerozhneval.
,,Prečo si k sebe nechceš nikoho pripustiť? Ak nie som moc trúfalý..." s malou dušičkou som sa z neho snažil dostať niečo o jeho živote. ,,To nie je tvoja starosť, navyše si nemyslím, že ťa to naozaj zaujíma." Ale mňa to zaujíma, ty tvrdohlavý idiot! ,,Prosím, začni mi veriť, vážne nechcem nič iné iba aby si mi dal šancu a skúsil to so mnou, chcem tak veľa?" Nastala dramatická pauza, kedy Reiji na mňa uprene hľadel. Zavládlo tam neznesiteľné ticho. Miestami sa mi zdalo, že Reiji zabudol aj dýchať. Zrazu sa ku mne natiahol a chytil ma za bradu: ,,Zavri oči," prikázal mi a ja som poslúchol. Ucítil som, ako sa jeho pery letmo dotkli mojich až sa to zmenilo na vášnivý bozk.
Netrvalo to dlho, ale tak ľahko na to nezabudnem. Odlepil sa odo mňa, chytil mi prameň vlasov a hral sa mi s ním. Šťastne som sa usmial, bol to skvelý pocit mať ho konečne pri sebe.
Moja radosť však netrvala dlho. Po pár ranných minútach strávených príjemným spôsobom sa prejavil môj zdravotný stav. Bol som na tom skutočne zle. Doktor ma aj oboznámil s tým, že v najbližšej dobe sa mi môže priťažiť. Vravel o mesiacoch, nanajvýš roku, ale v žiadnom prípade nie tak skoro. Avšak, niečo nechcelo aby som bol šťastný a prekazil mi túto chvíľku.
Moje telo sa začalo zvíjať od bolesti v hrudníku a z úst sa mi drala krv. Nezachytil som Reijiho pohľad a v tej chvíli som bol naozaj rád. Skôr ako som sa nazdal, zatemnilo sa mi pred očami. Pár chvíľ predtým ako som upadol do úplného bezvedomia, som zachytil letmé Reijiho výkriky. Kričal moje meno...
Prebral som sa v nemocnici napojený na prístroje. Vedľa mojich nôh na stoličke sedel Reiji. Hlavu mal položenú na lôžku. Snažil som sa vysloviť jeho meno. Podarilo sa mi to však len veľmi potichu, no aj to mu stačilo aby sa prebral. Chytil ma za ruku: ,,Ako ti je?" Neodpovedal som a skôr než stihol položiť ďalšiu otázku, vošiel doktor.
Po krátkej prehliadke skonštatoval, že môj stav je stabilizovaný a odišiel.
Reiji sa usmial: ,,Budeš v poriadku, počul si?" Prikývol som. ,,Keď ťa pustia, vezmem ťa niekam na večeru, čo povieš?"
Pokúsil som sa o úsmev a v tom momente som cítil akúsi prázdnotu a pokoj. Pozeral som na Reijiho, usmieval sa až sa mi obraz rozplynul pred očami.
Usmieval sa. Videl som ako sa z jeho očí vytráca aj posledná iskrička života. Umrel mi pred očami. Miestnosťou sa ozývali iba ostré zvuky nemocničného prístroju, ktorý hlásal smrť. Lekári sa zmýlili a preto som o neho prišiel tak skoro, tak nečakane. Keby som skôr vedel, ako je pre mňa dôležitý, keby som vedel, že ma niekto tak miluje, cenil by som si to a neodhadzoval ho od seba celé roky. Neskoro som si uvedomoval, že mi raz bude chýbať...
Reiko
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama