When I die, he will love me I.

6. ledna 2013 v 19:40 | Reiko |  When I die , he will love me
Jedna, pre tých ktorá ani omylom nezavítali na môj doterajší blog, úplne nové skôr shounen-ai dielo ^^ Enjoy

When I die, he will love me.

I.časť

Prečo mi ide srdce vyskočiť z hrude, keď si nablízku? Moje telo zaplaví teplo, ťažko sa mi dýcha. Hrozí, že každú chvíľu skolabujem. Vtedy , by som si želal, aby si ma chytil do náruče a postaral sa o mňa. Len nechoď okolo mňa, prosím...
Jeho kroky však smerovali priamo ku mne. Schovaný za knihami som ho sledoval a neprestal som, ani keď bol tri kroky odo mňa. Pozrel mojím smerom. Nevedel som, či ma vidí a keď áno, čo mám robiť? Stiahol som sa a vrazil do poličky s knihami, akoby to bola pevná stena. Na moje šťastie , polovica z nich popadala a niektoré mi pristáli na hlave. Nevnímal som to na toľko. Len som sedel na zemi, mierne omráčený váhou kníh a stále myslel na to, či ma videl. Ani nie o minútu , prešiel okolo mňa akoby som neexistoval. Nevšimol si ma... Cítil som, ako ma ničí prázdnota. Chytil som sa môjho saka v oblasti hrude a klesol k zemi .
Prebudil som sa v školských priestoroch ošetrovni. Okolo mňa boli biele závesy, takže je zjavné, že som tu ležal dlho. Jeden z nich sa pomaly odtiahol a objavila sa tvár školského doktora. Ako náhle uvidel, že som sa prebral, usmial sa. ,, Ah, Sakuragi-kun, konečne!" Posadil som sa s rukou na hlave a tvár sa mi skrivila do bolestivej grimasy. ,,Bolí to, čo?" Prikývol som. ,,Prejde to, neboj sa," s úsmevom, takmer bezstarostne hovoril. ,,Čo si tam stváral, keď si na seba zhodil takmer celú knižnicu?" preháňal ako obvykle. Pokrútil som hlavou, ,,nič zvláštne," zamrmlal som potichu a nevedomky sa začervenel od nervozity. Zasmial sa, ,,nemusíš mi to hovoriť ak nechceš." Zrazu, ako na mňa pozeral, sa mu z tváre vytratil úsmev. ,,Je tu niečo, čo ma znepokojuje," zamyslene mi oznámil. ,,Mával si niekedy zdravotné problémy?" Pokrútil som hlavou . O žiadnych problémoch som nevedel, vždy som bol zdravý a plný života. Dôkazom je incident, čo sa stal pred chvíľou. Ale niečo predsa... ,,Etto, Takagi-sensei?" neisto som začal. Pozrel na mňa prenikavým pohľadom, ,,je tu niečo čo by si mi chcel povedať, Sakuragi-kun?" ,,Neviem, či to s tým má niečo spoločné, ale v poslednej dobe, mávam záchvaty." Jeho spýtavý pohľad ma nútil pokračovať ďalej. ,,Niekedy, akoby som stratil dych. Neviem sa nadýchnuť a ..." nedokončil som. ,,Ako často?" Mykol som plecami. ,,Sakuragi-kun," chytil ma za ruku ako som tam sedel, ,,sľúb mi, že to nenecháš len tak a pôjdeš sa dať vyšetriť." Jeho prehnaná starostlivosť o to, ma nútila, sa báť o vlastný život. ,,J-je to tak zlé?" vykoktal som zo seba. Odpovede som sa nedočkal. ,,Sľúb to!" Myklo mnou, takéhoto som ho ešte nevidel a to som tu pomerne často, ale aj napriek tomu som prikývol. Takagi-sensei bol rodinný známy, vlastne to bol blízky priateľ mojej matky a určite by som časom musel podstúpiť vyšetrenia v nemocnici. ,,Dobre," objal ma. ,,Choď už, určite všetkým chýbaš. Pozdrav Elizabeth." Nezabudol pridať pozdrav mojej matke - plnohodnotná Angličanka, čo si za muža vzala zasnívaného Japonca.
Na chodbe ma dobehol Ryu - môj najlepší kamarát. Skočil mi zozadu okolo krku, takmer ma zhodil, a kusol mi do ucha. ,,Shuu!" nespokojne zamrnčal. ,,Chýbal si mi, čo sa ti zas stalo?" Nahodil som milú a nevinnú tvár , ,,padli na mňa knihy, nič vážne," s úsmevom a ľahkovážnosťou v hlase som mu to v skratke vysvetlil. ,,Ty by si nemal ani vychádzať z domu," hneval sa. Ja som sa však na neho len znova usmial a nič viac som mu na to nepovedal.
Po škole som sa od neho odpojil a šiel si svojou cestou. Bolo tam pár dôležitých vecí, ktoré som musel vybaviť . V prvom rade moje zdravie a sľub, ktorý som dal Takagimu. Nemohol som ho sklamať, bol ku mne príliš milý.
Odviezol som sa preto vlakom k rodinnému lekárovi. Nemusel som dlho čakať, takmer okamžite ma prijal. ,,Takže, Sakuragi, prečo si prišiel?" Vysvetlil som mu, čo sa so mnou deje. Ako som dokončil svoj prejav, nedočkal som sa žiadnej odozvy. Hasegawa-sensei sa len prísne zahľadel do mojich očí a následne si ma premeral až k pätám. Z jeho úst sa vydral ťažký povzdych, ,,pošlem ťa na nejaké vyšetrenia," otočil sa a tváril sa, že si niečo pozerá v počítači. ,,Prosím, choď s Miyo , urobí ti odber krvi. Potom by som ťa mal poslať na rent gén." Celý čas, ako to hovoril, na mňa nepozrel ani očkom. Niečo nie je v poriadku, vedel som to.
Po potrebných vyšetreniach, som sa pobral domov. Bez nálady som sa trmácal ulicami a snažil sa nemyslieť na výsledky testov. Premýšľal som, ako to poviem mojej matke . Na tvári som ucítil jemný , studený a vlhký dotyk. Onedlho sa kvapka za kvapkou spúšťali po mojej tvári až sa spustil silný dážď. Vytrhol ma z myšlienok. Zastal som, pozrel na oblohu a na chvíľu zavrel oči. Ľudia naokolo sa ponáhľali, aby nezmokli. Pár ich do mňa vrazilo, ale nič som si z toho nerobil. Vykročil som pomaly dopredu. Pekne jeden krok za druhým. Neponáhľal som sa, nemal som dôvod.
Po niekoľkých metroch som zastal pred budovou vydavateľstva, kde zhodou okolností pracuje otec spolužiaka, pre ktorého som sa v školskej knižnici strápnil. A prečo vlastne? Patrí do školskej elity, ani o mňa nezakopne. Avšak, aj napriek tomu som sa rozhliadol, či v blízkosti budovy neuvidím jeho motorku alebo rovno jeho. Nevidel som nikoho. Ulice boli prázdne , na Japonsko dosť neobvyklá udalosť. Sklopil som hlavu a šiel ďalej. Zrazu sa z ničoho nič vyrútila spoza rohu motorka. Išla minimálne sedemdesiat kilometrovou rýchlosťou aj napriek šmykľavým a mokrým cestám. Ako prechádzala okolo mňa, zrýchlila a, vyzeralo to, že dotyčný to urobil naschvál , prešla cez tú najväčšiu mláku. Bol som síce už úplne premočený, ale z princípu ma to naštvalo. Spozoroval som, ako motorkár zastal, tak som rýchlym krokom zbehol k nemu aby som mu vynadal. ,,Čo si o sebe myslíš?!" začal som. ,,Videl si, že som tam tak prečo..." moje nadávky nepokračovali hneď ako si zložil prilbu. Pery sa mi zachveli a ustúpil som dozadu. Oči mladíka sa na mňa vražedne zahľadeli akoby hovorili Ako sa opovažuješ nadávať mi, idiot? . Bol to on. Ten, po ktorom túžim a on o tom nevie a ani nechcem aby vedel. Reiji Sato. Celé roky ma ignoroval a to sme chodili do jednej triedy. Tie roky na mňa ani nepozrel, ani sa neprihovoril a teraz, ako prechádzal okolo mňa, ma sotil na zem a viac sa mnou nezaoberal. Okrem jednej veci. Keď už prešiel nejaký ten meter, zastal a otočil sa: ,,Neprenasleduj ma viac," prísne a nahnevano ma upozornil. ,,Dobre som ťa videl a ver, že keby tam stál niekto iný, nespravil by som to." Jeho posledné slová mi vrazili dýku do srdca. Boli tak chladné, plné nenávisti , bezcitné. Nahrnuli sa mi slzy do očí. Chcel som vstať a vykričať mu, čo spôsobuje mojim citom, ale skôr než som sa stihol spamätať, zmizol v budove. Vtedy som sa mal postaviť, odísť a už sa mu nikdy viac neukazovať na oči, ale ja som sa namiesto toho odplazil k miestu, kde si nechal premoknúť motorku a oprel som sa o kúsok nízkeho ohraničenia cesty. Sedel som tam a čakal na neho. Za tú dobu, som neustále sledoval hodinky. Pol hodina, hodina, dve. Konečne vyšiel. Po dvoch hodinách čakania šiel priamo k svojmu stroju a mňa znova ignoroval. Ako nasadal, vstal som a chytil som ho za ruku. Pozeral som na zem, ,,prečo to robíš?" roztrasený som sa spýtal. ,,O čo sa snažíš, maličký?" posmešným tónom odpovedal. ,,Prečo mi to robíš?! Čo som ti urobil? Ignoruješ ma, si na mňa protivný," uplakaným tónom som mu vyčítal. ,,To nevidíš, ako ťa mám rád?!" prudko som zdvihol hlavu a pozrel mu do očí. Tváril sa prekvapene, akoby ho to zarazilo a uvedomil si svoju chybu, no viem, že je to len jeden zo spôsobov, ako sa mi vysmiať. Moje zovretie postupne slablo až som nakoniec cítil len prázdnotu. Zatočila sa mi hlava a padol som mu, na moje prekvapenie , rovno do náruče. Chytil ma a odkašľal si, ,,čo má zas znamenať toto?" Pozbieral som si kosti a vystrel sa, ,,ospravedlňujem sa, necítim sa dobre v poslednom čase. Už si to viac nedovolím, prepáč." Oči sa mu zúžili do pohľadu, ktorým si ma premeriaval. Potom len sucho zahlásil: ,,Sadaj! Odveziem ťa domov." ,,N-nie, ďakujem, ja pôjdem po vlastných..." Zvýšil hlas a znova mi prikázal nasadnúť. Počúvol som ho a povedal mu, kde bývam. Odviezol ma až pred dom a skôr než som mu stihol poďakovať, odišiel.
Nasledujúci deň v škole som sa mu snažil prihovoriť. Chcel som mu poďakovať za včerajšok, ale vyhýbal sa mi. Posmutnel som, no snažil som sa zachovať si chladnú hlavu. Nemá ma predsa rád, včera mi to vykričal do očí. Napriek tomu, som mal nutkanie poďakovať mu a bez toho by som asi nemal pokoj, takže po hodine som mu nenápadne vhodil do skrinky ďakovný list, čo som napísal počas vyučovania a odišiel som naspäť do triedy.
Keď si ho čítal, prechádzal som chodbou popri ňom. Práve končilo vyučovanie a nebola tam iná cesta , ako sa dostať z budovy. Všimol si ma pretože na mňa hodil dosť vážny pohľad. Stuhol som a s malou dušičkou napätý ako struna prešiel okolo. Hľadel som len pred seba snažiac sa nevyzerať rozrušene. Zabuchol dvere od skrinky ,papier skrčil v ruke a strčil si ho do vrecka. Rýchlym krokom prešiel okolo mňa. Naše ramená sa stretli a utŕžil som dosť bolestivý náraz. Položil som si ruku na plece, pošúchal som si to miesto, zastal a pozrel pred seba ako mi odchádza nádej. Odrazu som ucítil ďalší náraz ruky na mojom chrbte. ,,Uleteli ti včely, Shuu-chan?" naštvaný som na neho pozrel. ,,Prestaň ma biť," nespokojne som zamrnčal a vydal sa smerom k hlavnej bráne. Nasledoval ma. Celú cestu mi niečo hovoril, nevnímal som ho však. Snažil som sa, ale nešlo mi to a tak som len sucho prikyvoval. Zrazu mi skočil do cesty, chytil ma za ramená a zatriasol mnou. Akonáhle ma pustil, zatočila sa mi hlava. Padol som mu priamo do náručia. ,,Sh-Shuu-chan?" vystrašene pozeral na mňa a postavil ma na nohy. ,,Pozri, Ryu, už musím bežať. Uvidíme sa neskôr," narýchlo som ho odbil, ale nedostal som sa od neho. Keď som chcel prejsť okolo , chytil ma za lakeť a prudko pritiahol k sebe. Už to nebol ten Ryu, čo pred chvíľou. Stál predo mnou a pozeral mi do očí úplne iný človek. Jeho oči boli plné chladu, iskra z nich sa vytratila. ,,Odprevadím ťa domov, nechcem aby sa ti niečo stalo," rýchlo som prikývol. Zľakol som sa už len kvôli tomu, že som ho nikdy takého nevidel. Je to mnou? Som k nemu príliš tvrdý? Možno, ale nie je to moja chyba.
Odprevadil ma priamo pred dvere a dokonca sa aj vnútil dnu. Pustil som ho, je to predsa môj priateľ, nemám nič proti nemu. Pozval som ho do mojej izby. Posadil ma na posteľ, ,,Budeš v poriadku, Shuu?" starostlivo ma objal, následne ma pustil, postavil sa a zhora na mňa prísne pozrel. ,,Skús sa trochu vyspať a dať dokopy, nemusíš stále myslieť na "pána úžasného"," napomínal ma. Dobre vedel, čo sa mi preháňa hlavou. Myslím, že každý, kto by so mnou býval tak často ako on, by to vycítil. ,,Nerob si starosti, som v poriadku," snažil som sa ho upokojiť pokojným úsmevom. Znova ma objal, tentoraz s ťažkým výdychom. ,,Ľahni si a trochu sa vyspi, jasné?" ,,Ako povieš, Ryu," usmial som sa na neho. Uložil ma a aby sa presvedčil, že ho neklamem, ostal pri mne až kým som nezaspal. Netrvalo to dlho, bol som vážne unavený a nie len z Reijiho.
Reiko
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama