Demon in my life - 1.Kapitola

25. června 2010 v 20:48 | Ami |  Demon in my life
Túto poviedku ste mohli vidieť na viacerých blogoch...Vlastne len na dvoch, a to preto, lebo sú moje! A túto poviedku dávam skoro všade, takže nech sa páči aj váám ^^

Demon in my life 1


,,Oci...Neodchádzaj!" natiahol som ruku, aby som ho chytil. Mojim telom znovu prechádzalo teplo, ktoré ma onedlho úplne pohltilo, no stále som vystieral ruku smerom k usmievavému mužovi, môjmu otcovi. Všetko bolo krásne, znovu prežitá chvíľka s ním. Avšak, vedel som, že onedlho to skončí. Jeho tvár sa rozplynula v bielom svetle a ja som sa s výkrikom prebudil na to, že moje telo zachvátili plamene. Bol to len sen...Sen, ktorý sa pravidelne opakoval. Každú noc som sa prebúdzal na to, že mi horí telo, zo smútkom v srdci. Vstal som z postele, boli tri hodiny ráno, ale už som nemohol spať. Všade bolo ticho, neznesiteľné ticho. Vlastne, som si to ani neuvedomoval, ale vyhovovalo mi. Rozospatý som sa dovliekol do kuchyne. Do pohára som si napustil vodu. Držal som ho pevne v ruke a opierajúc sa o stôl som nad všetkým rozmýšľal. To ticho pôsobilo depresívne, ale zároveň ma aj ukľudňovalo. Mohol som si v hlave zrovnať všetky myšlienk.
Prehlušoval ho len tikot hodín. Dúfal som, že aspoň jednu noc sa preruší tento stále opakujúci sa dej. Veď napokon, kedy som v noci robil niečo iné, než opieral sa o stôl a pil vodu? Kedy naposledy som spal pokojne? Možno pred mesiacom, ale v poslednej dobe... Nikdy! Áno, keď nad tým tak rozmýšľam...Tieto sny, alebo skôr moje predstavy sa začali pred mesiacom. Znamená to niečo?
Vždy som si prial, aby môj otec žil, ale teraz si zo všetkého najviac želám, aby skončili tieto muky.
Aspoň, že mi moji priatelia dodávajú nádej. Eštežš nevedia, čo sa so mnou deje. Neviem ako by som im to vysvetli, pretože som si stále myslel, že to už mám za sebou. Zmierili sa síce s tým, že mám v sebe démona,no čo by mi povedali na toto. Nie, nepoviem im to! Nechám si to pre seba.

Ráno, niekto zvonil pri dverách. Unavene som vstal z gauča a otvoril som dvere. Stála tam Sakura s milým výrazom. Celkom ma potešilo, že je to práve ona. Vedela mi skoro vždy pomôcť. Táto situácia bola však iná. Nedokázala by mi pomôcť, maximálne tak utešiť ma. Ale to ja v tejto chvíli nepotrebujem. ,,Ohayo, Sakura-chan..." pokúsil som sa o úsmev. Čiastočne mi to vyšlo, pretože Sakura sa nezaoberala tým, že sa necítim veľmi dobre. Vlastne si to ani nevšimla. ,,Naruto, ty si ešte v pyžame?" začudovane na mňa pozrela. Ja som sa pozrel dole, na svoje oblečenie. Keď som zistil, že mám naozaj oblečené pyžamo, len som nahodil milý výraz a pobral som sa hore prezliecť sa. Medzitým Sakura vošla dnu. Rýchlo som sa obliekol. Pyžamo som hodil na posteľ. Zašiel som ešte do kúpeľni trochu si opláchnuť tvár, aby som aspoň trochu zmyl moje trápenie.
Zišiel som dole. Sakura sedela na gauči a keď počula kroky, milým úsmevom sa na mňa otočila. Jej úsmev mi ako-tak zdvihol náladu. Prišiel som k nej , ,,Naruto, pripravila som ti čaj. Všimla som si, že nie si vo svojej koži..." usmial som sa. ,,Arigato..." prisadol som si. Bol som rád, že sa o mňa stará. Veď Sakuru mám rád už dlho a nebolo by od veci si s ňou niekam výjsť. Aspoň by som sa odreagoval a nemyslel stále na ten sen, čo nedáva zmysel a pravdepodobne je vytvorený len z mojich spomienok, ktoré mám ukryté niekde hlboko v mysli. ,,Naruto?" zamávala mi rukou pred očami. Ani som si neuvedomil, že som bol na pár sekúnd mimo. ,,Hai, Sakura-chan?" znovu sa na mňa usmiala. ,,Neprišla som sem len na to aby som ti uvarila čaj..." zasmiala sa a pokračovala. ,,Prišla som ti sem povedať, že máme ísť za Tsunade-sama!" pravdupovediac, myslel som si, že sem prišla kvôli tomu, ale tajne som dúfal... Radšej som rýchlo prikývol, ,,hai, hai! Hneď?" prikývla a postavila sa. Prešla k dverám a keď ich otvorila, postavil som sa aj ja a išiel som za ňou.

Prišli sme pred dvere bábi Tsunade, kde na nás už čakal Sai. Mávol nám a vošli sme do jej pracovni, ,,Dobrý deň, Tsunade-sama! Potrebujete nás?" spýtal som sa ešte stále rozospatým hlasom. Chvíľu pozerala do papierov a vyzerala, akoby si nás ani nevšimla no potom sa na nás pozrela a prikývla...
 


Komentáře

1 Lenalee Kuchiki-tvé SB Lenalee Kuchiki-tvé SB | Web | 2. července 2010 v 20:04 | Reagovat

kawaiii ^^

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama